Kde sa vzal Perun Cinematic
Ak by som sa mal obzrieť tak ďaleko do minulosti, že by som bol schopný spomenúť si na svoje filmové začiatky, tak by som si asi spomenul na video, ktoré sme vytvorili s mladším bratom.
Chodil som vtedy na strednú školu a on si v tej dobe s partiou kamarátov ulietaval na preskakovaní striech budov a rôznych podobných zábavkách. Vyšiel vtedy francúzsky film District 13 od Pierre Morela a proste všetci mladí na hlavu padnutí chalani skákali kde mohli. Úplne bez pudu sebazáchovy.
Môj brat bol tohto ošialu súčasťou a nás jedného dňa napadlo, že poďme natočiť video! Vzal som foťák, sadli sme si na lavičku pred panelák a vymysleli sme film. Úplný freestyle, len tak na kolene. Ale bavilo nás to. Vzniklo z toho toto:
Prosím ťa, ber to s rezervou. :)
Po strednej, mladý, plný nadšenia a odhodlania zmeniť svet, som odišiel do Anglicka. Ako mnohí predo mnou som naivne dúfal že tu ušetrím peniaze, čo mi pomôže so štartom dospeláckeho života, keď sa vrátim na Slovensko. Márne. Bolo to v období, kedy Slovensko prechádzalo na Euro, čo spôsobilo, že naša vláda sa rozhodla umelo zvyšovať hodnotu slovenskej koruny a tak, napriek tomu, že kým som na jeseň odchádzal do UK a kurz libry bol niečo okolo 72 korún, keď som sa na jar vrátil, tak koruna skoro zdvojnásobila svoju hodnotu, takže sa žiadne šialené zisky nekonali. Avšak malo to svoje výhody. Samozrejme som sa naučil anglicky, avšak to dôležité, kúpil som si tam prvú kameru. Ďalší zprvu zdajúci sa bezvýznamný krok ku kariere filmmakera.
V tej dobe sme spolu s Keykou prekypovali kreativitou, čo spôsobilo, že sme sa dali do písania scenáru pre celovečerný film. Skutočne sme ho napísali a ten príbeh bol, nebojím sa povedať, nad výkony pubertálnych adolescentov. Bol to príbeh o dospievajúcom dievčati, ktoré ostalo tehotné so svojim priateľom, avšak kto by čakal happy-end, bol by na omyle. Bol to emo príbeh, takže ako inak, všetko čo mohlo, šlo do temných zákutí ľudskej stratenosti. Mrzí ma, že sa nám to nikdy nepodarilo natočiť. Odvážne sme si mysleli, že dvaja špunti bez peňazí, skúseností a kontaktov, dokážu natočiť celovečerák. Ja viem, naivné, ale raz to sfilmujem, úplne určite.
Celovečerák síce nevyšiel, ale natočili sme spolu videoklip na nášho obľúbeného interpréta Blue October. Znovu úplný freestyle. Sedeli sme raz vonku na ihrisku a nevedeli sme čo od nudy. Už si nepamatám koho to napadalo, no zrazu sme mali v rukách zápisník a pero a písali, vlastne skôr kreslili sme scenár.
Zavolali sme kamarátke, ktorá hrala v školskom divadle, že bude herečka v našom klipe. Skvelé. No chalana herca sme v ten deň nezohnali. Tak som sa síce neochotne, ale za to odhodlane postavil pred kameru ja. Dodnes mám z tohto výkonu zmiešané pocity…
Opakujem znovu, ber to s rezervou prosím :)
Naše cesty sa časom rozišli, avšak môj záujem o filmárčinu neustal a tu tam prišiel aj nejaký kšeft, upgrade techniky, prechod na poloprofesionálnu techniku a s tým spojené nekonečné množstvo štúdia. Doslova, čím som to robil dlhšie, tým som si bol istejší, že o filmovaní viem menej a menej.
Toto obdobie som prešiel s parťákom Raisem, ktorého uchvátilo fotografovanie. Takže sme sa veľmi rýchlo stali doslova nerdmi v tejto oblasti, ktorí sa do noci vedeli hádať, ktorý objektív je lepší, a ktorý sa na to nechytá.
Spolu sme chodievali zaznamenávať opustené domy, či východy slnka. Oboje ma veľmi bavilo. Ten pocit, keď som o druhej ráno varil kávu do termosky a chystal sa na nejaký šialený výstup v teplotách nie hodných svojho mena, bol naozaj jedinečný.
Jeden, alebo druhý sme prišli s lokalitou ktorá nás niečim zaujala a expedícia bola v momente nachystaná. A už som vnímal len ticho na vrchole a tiché dunenie vlastného srdca. Vzniklo z toho napríklad toto:
Áno, už sme konečne k tomu prišli. V tejto dobe, niekedy okolo roku 2015 som sa začal pozvolne identifikovať ako Perun Cinematic. Vznikol projekt, ktorý nejakým spôsobom a väčšinou nestabilne žije so mnou dodnes. Stal sa mojou srdcovkou. Mojím filmovým ja.
Pracovne som sa začal venovať komerčnej produkcii. Tiež som pracoval v našej regionálnej TV Považie, neskôr som sa na chvíľu ocitol dokonca v TV Markíza, kde sme vyrábali spravodajstvo, rôzne TV relácie a veci podobného charakteru. Ale Perun Cinematic a táto artová časť môjho filmárskeho života tu vždy niekde bola a asi už aj navždy bude.
Touto jazdou som spoznal množstvo neuveriteľne kreatívnych ľudí. Veľmi sa do môjho života zapísala úžasná filmárka Maťa Kostelanská, s ktorou som natočil krátky film “Blízko” kde sme sa veľmi surrealisticky vybláznili.
Alebo Peter Bursa, s ktorým sme sa dali dokopy v TV Považí a pustili sme sa do niekoľkých spoločných dokumentárnych projektov. Spolu s organizáciou Prales Deťom sme s Petrom natočili dokument Oko Medveďa, ktorý bol v roku 2021 najsledovanejším dokumentom festivalu Ekotopfilm.
Dokument Môžeme byť bližšie, ktorý po vypuknutí vojny na ukrajine sledoval aktivity utečeneckého centra Camp Žilina, ktoré sa staralo o utečencov z Ukrajiny. A veľa iného.
Takže aby som to na záver zhrnul. Volám sa Jakub Mičuch a som zakladateľ projektu Perun Cinematic.